Nedostatok lacnej ropy ako cesta k obnoviteľným zdrojom energie

 

Je evidentné, že bez zmeny spôsobu využívania palivo-energetických zdrojov nie je možné zaistiť trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti. Energia hrá príliš dôležitú úlohu v živote každého z nás. Súčasný stav je však založený na veľmi problematickom základe – fosílnych palivách. Celosvetovo až 90% energie, ktorú ľudstvo spotrebováva pochádza z ropy, uhlia resp. zemného plynu. V rozvinutých krajinách vrátane Slovenska je to ešte viac. Napriek tomu, že nik nepochybuje o ohraničenosti rezerv týchto palív a ich negatívnych dopadoch na životné prostredie sme svedkami toho, že o alternatívne zdroje prakticky nie je záujem, hoci ich potenciál je dostatočný a výhody pre spoločnosť evidentné (bezpečnosť zásobovania, zníženie závislosti na dovoze, tvorba nových pracovných príležitostí, oživenie miestnej ekonomiky hlavne na vidieku atď.). Dôvodov je iste viac, ale v politických kruhoch prevažuje viera v „business as usual“, alebo že vývoj pôjde tak ako doteraz a problémy s cenami a bezpečnosťou dodávok klasických palív (hlavne ropy a zemného plynu) sa podarí vyriešiť.

 

Slohové cvičenia na tému „rozvoj obnoviteľných zdrojov energie“, ktoré sa či už u nás alebo v EÚ objavujú v rôznych energetických koncepciách, zelených a bielych knihách však postrádajú to najdôležitejšie – mechanizmy, ktoré by tento rozvoj skutočne podporovali. Hybným mechanizmom v trhovej ekonomike môže byť len cena a tá je deformovaná v neprospech čistých zdrojov energie. Externé náklady zviazané s dopadmi spaľovania fosílnych palív na zdravie ľudí, na životné prostredie  (klimatické zmeny, kyslé dažde), alebo vojenské výdavky spojené so zaistením bezpečnosti zdrojov ropy sú hradené z iných položiek a v cene energie sa neobjavujú, hoci evidentne existujú a ich objem je obrovský. Navyše tu existuje silný záujem nadnárodných ropných, plynárenských resp. uhoľných spoločnosti zachovať súčasný stav. Obnoviteľné zdroje energie (OEZ) za tohto stavu zväčša nemôžu na trhu s energiami s fosílnymi palivami súťažiť, hoci aj tu sa situácia pomaly mení (veterná energia, biomasa na vykurovanie, solárne kolektory na prípravu teplej úžitkovej vody).

 

Dnes je len ťažko možno predpokladať, že to budú politici, ktorí sa k napraveniu cenovej deštrukcie odhodlajú. Ukazuje sa, že podobne ako v iných prípadoch aj tu to bude príroda, ktorá zohrá rozhodujúcu úlohu. Tým spúšťacím mechanizmom bude obmedzenosť rezerv, neschopnosť pokryť stále rastúci dopyt po palivách, hlavne rope a následne jej vysoká cena, ktorá bude rozhodujúcim impulzom rozvoja OEZ. Takýto vývoj vo svete už prebehol niekoľkokrát po vypuknutí ropných kríz (rozvoj veternej energie po roku 1973 v USA po roku 1980 aj v Európe). Odklon napr. od zemného plynu smerom k biomase (vykurovanie) je možné pozorovať aj u nás. Ľudia dnes aj bez akejkoľvek štátnej podpory prechádzajú na biomasu – nie z uvedomelosti, ale z jednoducho z nutnosti, pretože nie sú schopní ďalej platiť vysoké ceny za plyn, ktoré sa odvíjajú od ceny ropy. V minulosti však posun smerom k OEZ bol vo svete zastavený tým, že krajiny vyvážajúce ropu boli schopné jej cenu účinne regulovať jej množstvom na svetových trhoch. Ukazuje sa že v blízkej budúcnosti takéto správanie už nebude možné. Obmedzenosť rezerv a pokles produkcie ropných polí sa stáva realitou, pričom dôsledky takého vývoja budú viac ako stimulujúce pre rozvoj OEZ. 

Ropa

Ropa je dnes najdôležitejšou energetickou surovinou. Na celkovej spotrebe energie sa vo svete podieľa 40 % a predstavuje až 90 % z palív spotrebovaných v doprave. Ropa je unikátna surovina s extrémne vysokou energetickou hustotou, na využití ktorej je závislá prakticky každá krajina. Na úvod niekoľko faktov: spotreba ropy sa zvyšovala počas 87 z posledných 100 rokov. Zvyšných 13 rokov boli mimoriadne obdobia (vojny, ekonomické depresie). Ani v jednom roku kedy bol zaznamenaný rast HDP nedošlo ku zníženiu spotreby ropy. Previazanosť rastu ekonomiky a dostatku lacnej ropy je obrovská. Lacná ropa však závisí na jej dostatku a ako sa ukazuje nájsť nové ložiská je stále zložitejšie.

Maximum objavenej ropy v nových ložiskách bolo zaznamenané v roku 1965. Pred pol storočím bola celosvetová spotreba asi 4 miliardy barelov ročne (barel=159 litrov) a objavených bolo cca 30 miliárd barelov v nových ložiskách. Dnes je situácia opačná - spotreba je 28 mld. barelov a objavených bolo menej ako 7 mld. barelov (2005). Posledným rokom kedy bolo objavenej viac ropy ako sa jej vo svete spotrebovalo bol rok 1980. Odvtedy sa síce ropa objavila na mnohých miestach avšak objem týchto ložísk bol stále menší. Výsledkom toho všetkého je, že dnes na každý liter objavenej ropy pripadajú 4 litre spotrebovanej. Všetkých viac ako 100 tzv. super obrovských ropných ložísk (s rezervami viac ako 2 miliárd barelov), ktoré predstavujú polovicu svetovej produkcie bolo objavených v rokoch 1940-1970. Žiadne také veľké ropné pole odvtedy objavené nebolo. A to aj napriek obrovským investíciám a novým technológiám. Podobne je to aj s tzv. obrovskými ložiskami charakterizovanými  objemom rezerv nad 500 milión barelov. Hoci tento objem sa môže zdať značný, z hľadiska celosvetovej spotreby 84 milión barelov denne je to len spotreba na niekoľko dní. V roku 2000 sa podarilo nájsť 16 takýchto ložísk, v roku 2001 to bolo 9 v roku 2002 už len dve a od roku 2003 sa také ložisko neobjavilo ani jedno. Otázka teda znie: ako budú ropné spoločnosti schopné pokrývať rastúci dopyt po rope v budúcnosti? Francis Harper bývalý geológ The British Petroleum sa vyjadril, že: „Svet sme už prehľadali mnohokrát a niečo také ako sú ložiská v Severnom mori tam už nieje a už vôbec nie také niečo ako sú ropné polia v Saudskej Arábii“. Koľko ľudí si dnes tieto fakty uvedomuje?

 

Objavy a produkcia ropy vo svete.

Zdroj: ASPO newsletter, marec 2006.

 

Podľa viacerých analytikov problém však nie len v klesajúcom objeme novoobjavenej ropy, ale tiež aj v klesajúcej produkcii ropných polí. Podľa Ch. Skrebowskeho (“Oil Field Megaprojects“) v súčasnosti prebieha ťažba ropy z ložísk predstavujúcich 90 % známych rezerv, pričom až 70 % ropných polí zaznamenáva ročný pokles produkcie na úrovni 4-6%. Pokles produkcie je však v mnohých krajinách oveľa väčší. Vo Veľkej Británii je  dnes na úrovni 9% ročne, v Austrálii bol v roku 2003 až 18% - viac ako dvojnásobok predchádzajúcich troch rokov. Najväčší ročný pokles produkcie zaznamenal Gabun až 18% (2003), Indonézia (člen OPEC) zaznamenáva pokles produkcie za posledných 14 rokov s priemerom –2,6 % ročne, ale v posledných troch rokoch bol tento pokles až 8,5 %.  Pri 2%-nom celosvetovom ročnom náraste  spotreby a pri konzervatívnom odhade poklesu produkcii na úrovni 3% vychádza, že v roku 2010 bude svet potrebovať dodatočných 50 milión barelov dennej produkcie, čo je 5-násobok súčasnej produkcie Saudskej Arábie. Nahradiť tieto výpadky a súčasne pokryť narastajúci dopyt predstavuje skutočnú dilemu. Evidentne v blízkej budúcnosti sa straty súčasných ložísk dostanú do rovnováhy so ziskami z nových zdrojov a globálna produkcia dosiahne vrchol za ktorým nasleduje iba pokles (The Oil Depletion Analysis Centre, 24 aug. 2004).

 Na ceste k vrcholu – ropnému peaku

Hoci ropný peak (maximum ťažby) je témou úvah už od doby kedy sa ropa začala využívať, až v celkom nedávnej minulosti sa začali objavovať alarmujúce správy na túto tému. Charakteristické je, že kým v predchádzajúcich desaťročiach boli názory na ropný peak zosmiešňované dnes sa im dostáva podpory a sú diskutované tak v americkom Kongrese ako  na rokovaniach G8 alebo v Európskej komisii.

Je zrejmé, že najväčšie a najľahšie využiteľné ropné polia boli objavené na začiatku histórie cieleného geologickému prieskumu Zeme, kým menšie polia sa začali využívať až po tom, keď ťažba z veľkých polí začala klesať. Do začiatku 90-tych rokov boli len dve krajiny vrátane USA, kde ťažba ropy klesala. Koncom 90-tych rokov do skupiny krajín, ktoré sa ocitli za vrcholom patrilo podľa štatistiky The British Petroleum až desať veľkých producentov ropy. V súčasnosti je zo 65 najväčších krajín ťažiacich ropu 54 za svojim zenitom a ich produkcia z roka na rok klesá. A to i napriek rekordne vysokým cenám, politickej podpore a novým technológiám. Prakticky v každej krajine sa ukazuje rovnaký vývoj – maximum objavenej ropy v nových ložiskách je po niekoľkých rokoch nasledované maximom v produkcii a za ním nasleduje pokles.

 

Príkladov je viac ako dosť. V Severnom mori sa prvýkrát ropa našla v roku 1969, pričom maximum novoobjavenej ropy bolo zaznamenané v roku 1973. Veľká Británia a Nórsko, ktoré sa na ťažbe podieľajú dosiahli vrchol ťažby v rokoch 1999 resp. 2001. Celý región Severného mora je dnes poznamenaný strmým poklesom ťažby (Veľká Británia – 9 % ročne). Británia sa dnes po prvýkrát od roku 1992 stáva čistým dovozcom ropy. To, čo je dôležité si uvedomiť je, že celý tento proces nastal bez akéhokoľvek varovania a rýchlejšie ako by ktokoľvek predpokladal. Zo sledovania vývoja v krajinách za maximom svojej produkcie vyplýva, že ani rok dopredu nebolo možné určiť kedy k peaku dôjde - vskutku historickému míľniku a z hľadiska ľudstva neopakovateľnému javu, ktorý mimochodom média i politici prešli bez povšimnutia. Vo väčšine prípadov bol peak ostrý alebo len s veľmi krátkym plateau. Po peaku nasledoval pokles ťažby.

Celkom nedávno Norwegian Petroleum Directorate oznámil, že pokles nórskej ťažby by mal v tomto roku (2006) dosiahnuť 5%. Podobný trend je možné sledovať aj v ostatných krajinách s výnimkou niekoľkých krajín OPEC. Z uvedeného je zrejmé, že svet sa blíži k bodu kedy nebude možné ďalej zvyšovať produkciu ropy – vo svete označovenému ako „oil peak“. Ropný peak alebo vrchol je typický pre každý ropný vrt, ropné pole alebo krajinu a pretože má svoju podstatu v geológii nemôže byť odvrátený investovaním väčšieho objemu peňazí. Peak neznamená, že ropy nebude. Peak znamená, že rast sa skončil. Hoci svet denne spotrebuje 85 mil. barelov ropy a spotreba celosvetovo rastie, pokles jej ťažby môže nastať kedykoľvek. Ekonomické dôsledky takéhoto javu môžu mať devastujúci účinok na každú oblasť života spoločnosti. Výroba i spotreba sú závislé na dodávkach ropy. Jej sotva niekoľko percentný nedostatok na trhu sa v minulosti vždy prejavil v podobe ekonomických kríz.

História ropných peakov

USA

Je vhodné spomenúť, že ropný peak bol po seriózne diskutovaný už v 50-tych rokoch. V roku 1956 americký geológ a zamestnanec spoločnosti Shell M. King Hubbert predpovedal, že ťažba ropy v 48 štátoch USA (tzv. „lower states“ bez Aljašky) dosiahne vrchol v roku 1971 a bude nasledovaná poklesom. Svoje tvrdenia založil na predpoklade, že vrchol nastane v čase, kedy sa vyťaží polovica objavených rezerv ropy v týchto štátoch. Jeho predpoveď bola odmietnutá väčšinou odborníkov a Shell dokonca cenzuroval jeho závery v tom zmysle, že peak nastane až v priebehu niekoľkých desaťročí. História ukázala, že M.K. Hubbert mal pravdu. Vrchol v ťažbe nastal v roku 1970 (3,5 mld. barelov). Od tej doby produkcia klesá (2,2 mld. v r. 2005) a to i napriek tisíckam mld. investovaných dolárov a sofistikovaným metódam prieskumu. Každá nová technológia ťažby bola na americkej pôde už vyskúšaná, ale na symetrii Gaussovej krivky popisujúcej ťažbu (nárast, vrchol, pokles) to nič nezmenilo. USA sa dnes nachádzajú na polovici cesty zostupnej časti krivky, pričom spotrebovali tri štvrtiny vlastných dostupných rezerv ropy a každým dňom sa stávajú viac závislé na dovoze tejto suroviny. Dnešný dovoz predstavuje 56% spotreby a dosiahne 68 % v roku 2025.

 

Historická predpoveď M.K.Hubberta o ropnom peaku v USA.

Pozn.: Body mimo spojitej krivky predstavujú skutočnú ťažbu ropy.

 

M. King Hubbertovi sa neskôr dostalo ospravedlnenia zo strany amerického ministerstva vnútra (Stewart Udall) a aj zadosťučinenia zo strany riaditeľa amerického geologického inštitútu (US Geological Survey) ktorý bol zo svojej funkcie nútený odstúpiť po tom ako dlhé roky viedol kampaň proti Hubbertovi. Je vhodné zapamätať si postupnosť týchto udalostí a sledovať individuálne aj kolektívne správanie zainteresovaných hlavne dnes, kedy signálov o globálnom ropnom peaku pribúda. Americká história, ktorá sa zopakovala v mnohých ďalších krajinách je totiž predobrazom toho, čo bude v blízkej budúcnosti nasledovať v celosvetovom meradle.

 Veľká Británia

Podobne ako v USA aj vo Veľkej Británii bol peak v objavoch nasledovaný po niekoľkých rokoch peakom v produkcii a následným poklesom ťažby. Jediný rozdiel bol v tom, že oba peaky nasledovali v kratšom období a pokles produkcie ropy (Veľká Británia) bol strmší, čo sa pripisuje použitiu modernejších technológií v súčasnosti. Produkcia dosiahla vrchol na úrovni 2,7 mil. barelov denne v roku 1999 a v roku 2005 bola len 1,86 mil. barelov. Predpokladaná ťažba v roku 2010 je 1,25 mil. barelov a v roku 2020 len 0,57 mil. barelov. V súčasnosti sa veľké ropné spoločnosti sťahujú z regiónu Severného mora a prenechávajú ho menším firmám.

Nórsko

Nórsko začalo ťažiť ropu v Severnom mori v roku 1971 a produkcia dosiahla svoj vrchol v roku 2001 (3,2 mil. barelov denne). Od tej doby sa ťažba každoročne znižuje. Vládna agentúra predpokladá produkciu v roku 2006 – 2,43 mil. barelov, v roku 2005 to bolo 2,25 mil. barelov.

 

Produkcia jedného z najväčších ropných polí v Severnom mori - Forties.

Oblasti kde bol ropný peak veľmi dobre zdokumentovaný a kde nedošlo k žiadnemu politickému ovplyvňovaniu ťažby zahrňujú Texas, Severnú Ameriku, Veľkú Britániu a Nórsko. Do skupiny krajín s dobre dokumentovaným peakom patria aj Argentína, Kolumbia, a Egypt. Maximum produkcie však bolo nižšie ako u predchádzajúcich krajín. Na to, aby bolo možné predpovedať celosvetový ropný peak tieto informácie však nestačia. Globálny trend ťažby ropy je totiž ovplyvnený viacerými vonkajšími zásahmi (vojny, embargá, katastrofy, neisté údaje o rezervách v krajinách OPEC) a nie je možné jednoducho uplatniť podobný model ako napr. v prípade USA, alebo Veľkej Británie.

V poslednom čase sa však objavuje stále viac odborníkov, ktorí tvrdia že globálny ropný vrchol je možné očakávať už do roku 2010, pričom niektorí tvrdia, že v prípade ľahkej (konvenčnej ropy s nízkym obsahom síry) svet dosiahol vrchol ťažby v minulom roku. Generálny riaditeľ firmy Royal Dutch Shell p. Jeroen van der Veer sa vyjadril, že ťažba tzv. „ľahko dostupnej ropy už presiahla vrchol“ (Jeroen Van Der Veer, “Vision for Meeting Energy Needs Beyond Oil,” Financial Times, 24 jan. 2006) . V podobnom duchu sa vyjadril aj Dave O'Reilly, riaditeľ americkej ropnej spoločnosti ChevronTexaco. Treba si uvedomiť, že ropa sa vo svete vyskytuje v rôznych podobách a rôznej kvalite a napr. jej rezervy v bitúmenovej forme resp. vo forme tzv. ropných pieskov sú obrovské. Problémy s ťažbou i so spracovaním takýchto nekonvenčných foriem sú však obrovské o nákladoch a ekologických dopadoch ani nehovoriac. V minulosti sa veľké nádeje vkladali aj do produkcie ropy z morského dna napr. pri pobreží Afriky resp. Latinskej Ameriky. Dnes sa už nepredpokladá, že by tieto oblasti mohli výrazne ovplyvniť celosvetovú produkciu. 

 Nové technológie

Často sa uvádza, že nové technológie (napr. horizontálne vŕtanie, rôzne injektáže) by mohli prispieť k zvýšenému využitiu ropného ložiska a oddialeniu ropného peaku. Za úspešné sa totiž považuje keď sa vyťaží 50% z objemu ropy v danom ložisku. Ukazuje sa, že nové technológie síce viedli k zvýšeniu ťažby avšak po dosiahnutí vrcholu nasledoval veľmi rýchly pokles. Typickým príkladom je ložisko Yates jedno z najväčších v USA, ktoré bolo objavené v roku 1926 v Texase, pričom bolo využívané od r. 1929. V roku 1993 bola použitá nová technológia injekcie horúcej pary a chemikálií, ktorá skutočne viedla k rastu produkcie po dobu asi piatich rokov. Následný pokles však bol veľmi strmý a dosahoval 25 % ročne – podstatne viac ako dovtedy (8,4%). Dnes je produkcia ešte nižšia ako by bola bez uplatnenia nových technológií. Iným príkladom je mnoho miliardový projekt injektáže plynu na zvýšenie produkcie z ropného poľa Yibal v Ománe. Táto technológia bola zavedená v roku 1990 po 30 rokoch udržovania tlaku v ložisku injektovaním vody. Yibal dosiahol peak v roku 1997 a v roku 2001 zaznamenal pokles produkcie až o 65 %. Takýto kolaps bol skutočným šokom pre mnohých odborníkov.

 Výhľad do budúcnosti

Pre analytikov ropného peaku je spoločné, že existenciu vrcholu nepopierajú, líšia sa len v odhade kedy nastane. Podstatné je, že to nie sú iba jednotlivci, ale čím ďalej tým viac aj významné inštitúcie a zástupcovia finančného sektora, ktorí s týmito tvrdeniami vychádzajú. V nasledujúcej tabuľke sú uvedené predpovede ropného peaku (pre konvenčnú ropu) niektorých renomovaných autorov resp. najviac citované zdroje.

 Projekcia peaku celosvetovej ťažby ropy.

Obdobie peaku

Autor

Zdroj

2006-2007

Bakhitari, A.M.S.

Riaditeľ (Ropná spoločnosť, Irán)

2007-2009

Simmons, M.R.

Investičný bankár (USA)

Pred 2007

Skrebowski, C.

Šéfredaktor Petroleum Journal (Veľ. Británia)

Po 2009

Deffeyes, K.S.

Geológ (USA)

Pred 2010

Goodstein, D.

Vice Provost, Cal Tech (USA)

Okolo r. 2010

Campbell, C.J.

Geológ (Írsko)

Po r. 2010

World Energy Council

Celosvetová energetická organizácia

2012

Pang Xiongqi

Riaditeľ ropnej spoločnosti (Čína)

2010-2020

Laherrere, J.

Geológ (Francúzsko)

2016

EIA normálny vývoj

Americké ministerstvo energetiky (U.S. DOE)

Po r. 2020

CERA

Energetická poradenská firma (USA)

2025 alebo neskôr

Shell

Nadnárodná ropná spol. (Veľ. Británia)

 Rozdiely v názoroch uvedených analytikov vyplývajú z rozdielneho odhadu celosvetových rezerv ropy a možnosti jej vyťažiteľnosti. Zástancovia skoršieho vrcholu tvrdia, že rezervy sú 1 trilión barelov, kým najväčší optimisti vychádzajú z objemu 2 trilióny barelov, čo pri súčasnom trende spotreby vedie k vrcholu okolo roku 2030. Zaujímavé je, že aj najväčší optimisti (zväčša nadnárodné monopoly), ktorí majú interný záujem na zlepšenej bilancii rezerv, čo sa odráža v hodnote ich akcií na burze, predpokladajú, že k vrcholu príde okolo r. 2030. Rozdiel medzi pesimistami a optimistami je teda sotva 25 rokov. Aj v tom najlepšom prípade doba skutočne veľmi krátka na prechod k udržateľným zdrojom energie.

 Ekonomické dôsledky ropného peaku

Ak by ropný peak nastal skôr, situácia bude kritická, o čom svedčia príklady z blízkej minulosti. Neschopnosť pokryť dopyt znamená totiž obrovský nárast cien, ktorý vyvoláva ekonomickú krízu. Od roku 1965 svet zažil niekoľko takýchto šokov. Každý z nich bol nasledovaný ekonomickou krízou značného rozsahu. Tento vývoj nastal v roku 1973 po vojne medzi Izraelom a Egyptom (Yom Kippur), v rokoch 1979-1980 po Iránskej revolúcii a vypuknutí Iránsko-Irackej vojny alebo v roku 1990 po prvej vojne v Perzskom zálive. Najintenzívnejšie sa nárast cien na ekonomike odrazil po prvých dvoch udalostiach oboch označovaných za ropné krízy. V roku 1973 sa cena ropy zdvojnásobila (na 35 USD/barel v dnešných cenách) po tom ako krajiny vedené Saudskou Arábiou (dnešný OPEC) uvalili embargo na vývoz ropy do USA ako odvetu za americkú podporu Izraela vo vojne Yom Kippur. Podstatné na celej kríze bolo, že celosvetová ponuka ropy sa v tom čase znížila len o 5%, čo však bolo dostatočné na to, aby kríza zasiahla všetky rozvinuté západné krajiny. Komunistických štátov zásobovaných lacnou ropou zo Sovietskeho Zväzu sa kríza nedotkla. Pokles ekonomiky trval niekoľko mesiacov a viedol často až k panickému správaniu spotrebiteľov. Po tom ako si Saudská Arábia uvedomila, že dlhodobejšia kríza by sa mohla prejaviť aj na ich ekonomike v dôsledku zníženia exportu a nástupu úsporných opatrení a rozvoja OEZ vo svete (v tom čase došlo k najväčšiemu rozmachu veternej energie v USA), embargo zrušila. Druhá a podstatne väčšia ropná kríza bola odštartovaná zvrhnutím Iránskeho šacha v roku 1979. Šok nastal až po vypuknutí vojny (Irak-Irán) a ropa dosiahla úroveň 80 USD/barel v dnešných cenách. Výsledkom bola opätovná kríza a recesia celosvetovej ekonomiky. Nedostatok ropy na trhoch však predstavoval len 4 %.

 Kríza sa skončila po tom ako Saudská Arábia zvýšila produkciu, súčasne sa začala ťažba v Severnom mori a vlády začali uvoľňovať svoje strategické zásoby. Všetky tieto tri faktory treba mať na mysli pri hodnotení budúceho ropného peaku, ktorý nebude možné vyriešiť podobným spôsobom. Po prvé Saudská Arábia dnes ťaží na plnú kapacitu a i napriek vysokým cenám ropy (cca 65 USD/barel) svoju produkciu nezvyšuje, po  druhé geológovia sa obávajú, že vo svete už nie je možné objaviť také ropné polia ako boli napr. v Severnom mori a po tretie strategické zásoby sú vzhľadom na vysokú spotrebu relatívne malé (vo vyspelých krajinách je to asi 60 dní). Svetová ekonomika dnes funguje na princípe just-in-time alebo dodávky práve včas. Hoci ceny ropy siahajú k úrovni z času najväčšej ropnej krízy, ešte stále neodrážajú strach z toho, že ťažba sa blíži k vrcholu. Ešte stále vychádzajú z toho, že ropy je  na svetových trhoch dostatok. A na tom sú založené všetky ekonomické predpovede do budúcnosti. Podľa štúdie Oil Shockwave by však už 4%-ný pretrvávajúci  nedostatok ropy na trhu viedol k nárastu jej ceny na 160 USD/barel. Iné zdroje uvádzajú, že každý nárast ceny ropy o 10 USD/barel vedie k poklesu očakávaného rastu HDP asi o 0,5%. Je evidentné, že takýto šok by značne postihol ekonomiku vyspelých i rozvojových krajín. Viedol by ku globálnej recesii a mnoho miliónovej nezamestnanosti. Pochopenie skutočnosti, že svet stojí pred poklesom ťažby ropy je však horšie ako samotný pokles. Vyvoláva totiž panické správanie hlavne na burze. Ceny ropy rastú v neprítomnosti voľnej kapacity až dovtedy kým sa dopyt nezníži, čo v konečnom dôsledku vedie k recesii hospodárstva. Kolaps na akciových trhoch je len sprievodným javom takejto situácie.

 Ekonomický vs. geologický pohľad

V súčasnej diskusii o budúcnosti ťažby ropy dominujú dva opozične naladené tábory. Ekonómovia, ktorí zakladajú svoje poznanie na informáciách z ropných spoločností a ktorí zvyčajne argumentujú tým, že trhový mechanizmus zabezpečí dostatok ropy v budúcnosti (vrátane objavov nových ložísk). Mnohí z nich veria, že z dlhodobého pohľadu je možné predísť nedostatku ropy na trhoch. Z pohľadu ekonomickej teórie cenový nárast nejakej suroviny je len krátkodobý jav a trhové sily zabezpečia je pokles v budúcnosti a spolu s využitím nových technológií zabezpečia rovnováhu medzi ponukou a dopytom. Na druhej strane niektorí geológovia zakladajú svoje poznanie o ropnom peaku na fakte, že historické maximum v objavoch musí byť nasledované maximom v produkcii. Viacero z týchto geológov ako napr. C.Campbell alebo J.Laherrere majú dlhoročnú skúsenosť na vedúcich pozíciách niektorých ropných gigantov v oblasti prieskumu. Colin Campbell hovorí, že :“Geológovia hľadajú ropu, inžinieri ju ťažia a ekonómovia predávajú. Buďte teda opatrní, keď vám ekonómovia hovoria koľko ropy ešte existuje“.

Signály

Pozornosť na varovania skorého ropného peaku sa upriamila aj po tom čo v januári 2004 najvyšší predstaviteľ ropného gigantu Shell (Sir Philip Watts) vyhlásil, že rezervy ropy vedené ako aktíva Shell boli v minulosti nadhodnotené o 20%. Vyjadrenie ho nielen stálo miesto, ale viedlo aj k vyšetrovaniu, nakoľko spôsobilo pokles ceny akcií firmy a poškodenie investorov. Z vyšetrovania, vyplynulo, že vedenie firmy dlhodobo zavádzalo. Škandál firmy Shell sa však považuje len za vrchol ľadovca. Dnes je mnoho zainteresovaných ľudí pod silným tlakom, keď príde reč na skutočné rezervy ropy.

 V súvislosti s nastávajúcim ropným peakom je potrebné uviesť, že väčšina veľkých súkromných ropných spoločností zaznamenáva už dnes pokles ťažby, ExxonMobil -3%; Chevron -6% ; Shell -8% ; Repsol YPF -7% (Petroleum Review, jún 2005). Problémy majú však aj štátom kontrolované spoločnosti. V novembri 2005 sa podľa agentúry Bloomberg produkcia najväčšieho Kuwaitského ložiska Burgan (druhé najväčšie na svete) po 60 rokoch nepretržitej ťažby začala znižovať. Podobne ako Burgan aj najväčšie mexické ložisko Cantarell (2 mil. barelov denne), ktoré predstavuje 60 % mexickej produkcie dosiahlo v minulom roku vrchol. V decembri 2005 na zasadaní OPEC Kuwait oznámil, že bez okamžitých a hlavne obrovských investícií nebude schopný ťažiť ropu na súčasnej úrovni a tiež vyzval západné ropné spoločnosti či by boli schopné ťažiť v Kuwaite viac. Nasledujúci deň po tomto vyhlásení americká vládna energetická agentúra znížila výhľad spotreby ropy pre rok 2025 o 11 mil. barelov denne (objem produkcie celej Saudskej Arábie). Pre väčšinu ľudí sa takéto vyhlásenia môžu zdať vzdialené a príliš akademické. V skutočnosti však v sebe skrývajú poznanie javu, ktorý má potenciál potopiť globálnu ekonomiku.

 Podľa M. Simmonsa bývalého poradcu Georga Busha svetový ropný peak nastane, keď ťažba v Saudskej Arábii dosiahne vrchol (Twilight in the Desert: The Coming Saudi Oil Shock and the World Economy, Wiley, 2005). Rezervy v tejto krajine sú nejasné, nakoľko štátna spoločnosť nemá povinnosť ich zverejňovať na rozdiel od iných nadnárodných monopolov. O problémoch v tejto krajine však svedčia vyjadrenia M. Simmonsa podľa ktorých charakteristiky najdôležitejších ropných polí sa zhoršujú. Štyri najväčšie polia (Ghawar, Safaniyah, Hanifa, a Khafji) sú všetky viac ako 50 rokov staré a predstavujú takmer celú saudsko-arabskú produkciu. Dnes je ťažba udržovaná len s námahou obrovským injektovaním vody do nich. Tak sa udržuje aj produkcia z Ghawaru - najväčšieho ropného poľa na svete. Aby sa udržal tlak v ložisku, denne sa doňho injektuje takmer 7 milión barelov morskej vody, čo zabezpečuje produkciu na úrovni 4,5 mil. barelov ropy denne. Kolaps produkcie by mohol nastať už počas nasledujúcich 3-5 rokov podobne ako k tomu prišlo v Ománe, kde po náraste podielu vody k rope došlo k prudkému poklesu ťažby. Súčasne Simmons varuje, že nadmerná injektáž vody môže viesť k deštrukcii ropných podlaží a úplnému znehodnotenia ložiska, čo sa vo svete tiež viac krát opakovalo.

 V USA dnes existuje 530.000 ropných vrtov s priemernou produkciou 10 barelov/deň a klesajúcou tendenciou. Podstatné však je, že narastá aj spotreba energie na ťažbu. Na produkciu 10 barelov je potrebná energia ekvivalentná 3-5 barelom ropy. Z 5 mil. vyťaženej ropy sa jej k spotrebiteľom dostanú len 3 milióny. Je to globálny trend a dokonca aj v krajinách Blízkeho Východu, kde pomer vyťaženej a spotrebovanej energie bol dlhé roky 10:1, je dnes potrebné investovať miliardy dolárov len na to, aby produkcia bola udržiavaná na konštantnej úrovni. Ďalším závažným faktorom je kvalita vyťaženej ropy, ktorá sa stáva stále ťažšou a s vyšším obsahom síry. Spracovanie ťažšej ropy na ľahké produkty (benzíny) je zložitejšie, drahšie a energeticky náročnejšie. Situáciu najlepšie dokumentuje súčasný stav v USA, kde sú rafinérie „zaplavené ťažkou ropou“, ktorú však nie sú schopné spracovať. Hoci rezervy sa v štatistikách zvýšili, dovoz benzínu za posledný rok stúpol o 20% (február 2005-2006).

 Alarmujúcou je aj skutočnosť, že za posledné tri roky sa investície do prieskumu pre veľké ropné spoločnosti nevyrovnávajú hodnote objavenej ropy. V roku 2004 desať najväčších ropných spoločností investovalo do prieskumu 8 mld. dolárov avšak zisk z nových ložísk predstavoval len 4 mld. Predchádzajúce dva roky boli podobné. Prieskum sa stal stratovým aj napriek rekordným cenám ropy. Ropné spoločnosti však zaznamenávajú rekordné zisky práve vďaka vysokej cene ropy a predaju jej produktov. Bez zvýšeného prieskumu a novej ropy však nebude možné uspokojiť dopyt v budúcnosti. Tieto správy prichádzajú v čase kedy sa politici zhodli na tom, že jediným riešením sú vyššie investície do prieskumu.

 Geopolitické signály

Čína je dnes po USA druhým najväčším spotrebiteľom ropy na svete s veľmi obmedzenými vlastnými zdrojmi a rastúcou spotrebou na úrovni 9% ročne. Hoci sa jej predstavitelia domnievajú, že ropný vrchol nastane až okolo roku 2012 v súčasnosti je ich správanie poznamenané prakticky horúčkovitými nákupmi veľkých ropných spoločností po celom svete vrátane USA. Pre boj o ropné aktíva je príznačné, že Čína v USA neuspela ani s o jednu mld. dolárov vyššou ponukou na kúpu americkej spoločnosti UNOCAL. Vďaka prebytku obchodnej bilancie a ponúkaniu viac ako trhových cien, sú však  úspešnejší pri nákupoch ropných aktív v ostatných častiach sveta hlavne v Rusku, Iráne ale aj Venezuele. Boj o zabezpečenie dostatku energetických surovín sa stal čínskou prioritou.

 Iným varovným signálom sú aj vojnové konflikty, ktoré sa až príliš často odohrávajú na územiach bohatých na ropu. Výnimkou nebola ani invázia Iraku do Kuwaitu v r. 1990, ktorá viedla k vojne v Perzskom zálive. Málo sa vie o tom, že Irak napadol Kuwait kvôli tomu, že Kuwait zvýšil ťažbu z obrovského ropného poľa pod ich spoločnou hranicou. Irak v tom čase ťažil ropu hlavne z iných ropných polí a cítil sa byť poškodený. Následné vojenské konflikty ale aj súčasná napätá situácia v súvislosti s Iránom sa len ťažko dá hodnotiť bez uvedomenia si toho, aké rezervy ropy sú v týchto krajinách ukryté. Podobne aj v súvislosti s humanitárnou krízou v Sudánskom Darfúre hrala ropa významnú úlohu, hoci sa o tom médiá nezmieňovali (rezervy ropy v Sudáne objavené celkom nedávno predstavujú asi pätinu rezerv USA). V súvislosti s potenciálnym konfliktom s Iránom je vhodné pripomenúť, že každý deň prepravia tankery Hormúzskym prielivom medzi Saudskou Arábiou a Iránom viac ako 15 mil. barelov ropy (18 % svetovej produkcie). Irán už vyhlásil, že v prípade jeho napadnutia potopí každé plavidlo v tejto oblasti. Čo by to znamenalo pre svetovú ekonomiku spolu s výpadkom iránskej produkcie (2,3 % svetovej produkcie) je evidentné z analýzy ropných kríz v minulosti.

 Rezervy a spotreba ropy vo svete.

 

Podiel na svetových rezervách

Podiel na svetovej spotrebe

1. Saudská Arábia

22,1 %

2,1 %

2. Irán

11,1 %

1,9 %

3. Irak

9,7 %

-

4. Kuwait

8,3 %

0,4 %

5. Spojené Arabské Emiráty

8,2 %

0,4 %

6. Venezuela

6,5 %

0,7 %

7. Ruská federácia

6,1 %

3,4 %

10. USA

2,5 %

24,9 %

13. Čína

1,4 %

8,2 %

Zdroj: BP Statistics, 2005.

Záver

Svet ešte nestál pred takou výzvou akou bude ropný peak. Je zrejmé, že bez obrovských investícií do alternatívnych palív, a to už niekoľko desaťročí pred jeho nástupom, nie je možné vyhnúť sa hlbokým krízam, ktoré tento jav vyvolá. Dnes sa však spoločnosť nachádza v stave kolektívneho ignorovania resp. popierania ropného peaku. Je to správanie, ktoré je v histórii ľudstva z pohľadu závažnosti problému bezprecedentné.

 Dobrou správou je, že alternatívy k fosílnym palivám vrátane ropy existujú. Bolo by len opakovaním všeobecne známych faktov o tom, že OEZ sú schopné pokryť celú energetickú spotrebu v každej krajine a že vo svete existuje dostatok príkladov o tom, že takýto vývoj je reálny. O tom, že o ňom nepochybujú ani v nadnárodných ropných spoločnostiach svedčia nielen ich nové divízie sú Shell Solar, BP Solar alebo nákupy firiem vyrábajúcich veterné agregáty, ale tiež aj zamestnávanie ľudí nazývaných napr. vo firme Shell „plánovači scenárov“. V jednej štúdii týchto plánovačov z roku 2001 sa uvádza, že OEZ majú potenciál zaistiť energiu pre 10 miliárd ľudí a to aj za predpokladu, že všetci budú spotrebovávať energiu na úrovni priemerného obyvateľa EÚ. Iní hovoria síce v podobnom duchu avšak menej priamočiaro ako napr. Tony Blair v správe z roku 2003: „Ak by sme využívali energiu efektívnejšie a rozvíjali technológie s nízkym obsahom uhlíka boli by sme schopní technologicky a ekonomicky zabezpečiť prechod na systém s takmer nulovými emisiami uhlíka“. Čo sa týka energie zo Slnka uvádza, že „Slnečná energia samotná by bola schopná pokryť celú spotrebu energie vo Veľkej Británii využitím iba 1% poľnohospodársky využívanej plochy“. Podobných vyjadrení a štúdií sú stovky a nie je nutné ich bližšie rozvádzať, vyššie uvedené zdroje sú uvedené len preto, že by to od nich v minulosti málokto očakával. To čo je však skutočne dôležité je uvedomenie si toho, že ľudstvo z dlhodobého hľadiska ani inú možnosť ako využívanie OEZ nemá a čím neskôr na túto cestu nastúpi, tým bolestnejší prechod to bude.

 

 Odporúčané zdroje informácií: ASPO Newsletter (http://www.peakoil.ie),

Energy Bulletin (http://www.energybulletin.net).